Boží teasing

Autor: Andrea Trávničková | 7.4.2012 o 7:26 | (upravené 7.4.2012 o 7:32) Karma článku: 7,22 | Prečítané:  588x

Na bordel vo svojom aute som patrične hrdá a beriem ho ako súčasť mojej síce oklieštenej, ale slobody. Je to taký môj malý interný protest voči ...hm, asi všetkému. Drobná a neškodná úchylka, ale poteší :o)  Aj môj syn to berie ako ďalší priestor na hranie, takže knižky, hračky, omaľovanky, výkresy, šarkan a mapy, podľa ktorých ma  naviguje s vážnou tvárou, sú našou bežnou cestovnou výbavou.  Ale zase sme ready na čokoľvek.

Mám aj šuflíček, ktorý volám „sladké čierne svedomie“ – sú v ňom zašité obaly od všetkých čokoládových tyčiniek, ktoré ma udržujú v dobrej nálade, keď sa inak život serie.  Vždy, keď už sa svedectvá mojej slabosti začnú povaľovať po zemi, šuflíček  debordelizujem. Lebo veď svedomie treba mať čisté.  Pri poslednom upratovaní som zistila, že sa život asi serie dosť. Alebo by som bola menej odolná a potrebovala viac dopingu?

Tvorivá atmosféra v kufri  mala za následok, že vrecko so zemiakmi nebadane mrzlo celú krutú zimu niekde medzi kosačkou na trávu, snehovými reťazami, nemrznúcou zmesou do ostrekovačov a letnou dekou na piknik. S odmäkom sa však zemiaky prihlásili o slovo a to tak neodbytne, že som nakoniec Sárinke venovala kompletné čistenie v ručnej autoumývarni. Kým som ju tam odviezla, odsťahovala som svoj secondlife do bytu – susedia si asi mysleli, že sa k nám sťahuje úderka príbuzných z ázijskej krajiny, lebo som to vláčila na trikrát. Konečne som našla svoju zimnú vestu a aj gumáky z Rempa. Netušila som, koľko cedečiek sa môže v aute voľne pohybovať a tiež som pochopila, kam miznú všetky moje rukavice a šály.

Už pár dní mám v aute podivný poriadok, skrinka sladkého čierneho svedomia je prázdna a ani kosačka mi zatiaľ v kufri nelieta. Môj syn sa vzadu nudí a tak vymýšľa blbiny, vďaka ktorým som išla z Petržalky do Devínskej cez Stupavu.

Stála som dnes na prístavnom moste v obligátnej rannej zápche  a na moje vypulírované čelné sklo dopadla trojkombinácia od nejakého operenca. „Ty kokos, osral ma vták!“, vykríkla som kamoške do telefónu práve vo chvíli, keď sme sa vzájomne utvrdzovali v dennej dávke životnej skepsy a zahmlených obzorov. „Choď rýchlo podať Lotto, Pánboh Ti dal znamenie!“

Nešla som. Pánboh to tiež mohol myslieť ako  vtipný teasing a vtáci  by mi mohli auto osierať  kľudne aj niekoľko týždňov bez toho, aby som trhla jackpot. Mám ja na neho iné prosby a priania a  nechcem si to vyčerpať na lotto. Tam iba stačí uhádnuť správnu kombináciu. Sú ale veci, v ktorých  môže byť priazeň na najvyššom mieste jediným východiskom. A tie sú dôležitejšie, než všetky prachy sveta.

A okrem toho - kým na mňa serú iba vtáci, je to v kľude:o) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Má najhorší názov, aký kedy film mal. Môže napriek tomu získať Oscara?

Zhodnotili sme šance nominovaných filmov.

KOMENTÁRE

Kotlebovi extrémisti v parlamente: Rozpustiť a vypustiť

Aj keď sú Kotlebovci opatrnejší, nemôžu si pomôcť. Porušujú zákony.

KOŠICE KORZÁR

Poručík Ihnát žiada ministerstvo obrany o degradáciu

Rozdávanie vojenských frčiek sa rozhodol riešiť radikálne.


Už ste čítali?