Hoci ten človek hľadal pomoc u mňa, sám mi pomohol viac, než som si v prvej chvíli uvedomila. Umožnil mi uvedomiť si, čo je a čo nie je v živote naozaj dôležité. Ešte ráno som sa cítila ako zbitý pes, ktorý keď naberie trochu síl, bude musieť nanovo občúrať svoje právoplatné územia, lebo inak zostane na ulici. „Najskôr sa treba dať dokopy, občúravať budem neskôr,“ hovorila som si. Dýchala som zhlboka a zvládla som to celkom obstojne, lebo stovky hodín cvičenia sebakontroly na mínus dvojke ma predsa len trošku vytrénovali. A to som ráno netušila, ako sa mi mínus dvojka popoludní pripomenie...
Je dávno po polnoci a ja sa snažím zavrieť Pandorinu skrinku, trinástu komnatu, odkráčať zo svojho územia bolesti. Nejde to. Spravila som pre svojho blížneho v núdzi všetko, čo bolo v mojich silách. Som vďačná za jeho silu a dôveru, ktorá ho priviedla ku mne. V tejto chvíli sa smiem už iba modliť a veriť, že všetko pôjde správnym smerom. Nie, bohužiaľ som nedokázala jeho problémy vyriešiť, ale snáď sa nám spoločne s našim Anjelom Strážnym podarilo naštartovať procesy tak, aby fungovali.
Čo funguje ako protilátka na ľudskú aroganciu, bezcitnosť, nadradenosť, nafúkanosť, túžbu dokazovať si svoju moc a dôležitosť? A ako s tým všetkým bojovať, keď človek zvádza boj o život milovaného blízkeho? Mamy dokážu nemožné a ešte stále majú silu ísť ďalej a hľadať zázrak. Objímam všetky mamy, ktoré potrebujú zázrak a z celého srdca im prajem, aby ten svoj zázrak našli včas.
